Nikdy som tak dlho nerozmýšľala nad otázkou kto som...lebo kto som? Určite človek, to som... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Zostane ako ruka na skle autobusu, číslo neurčené. Skĺzne sa po chladnom a priehľadnom čomsi, čo oddeľuje túžbu od reality zanechajúc šmuhy zúfalého potu a odtlačky, dychom obkreslené. Uväznená vnútri, len dotykom zapláta dieru po prázdnote sklamania, podvedome hľadajúc očami neviditeľné. Myšlienka...
Zistila som, že veľa vecí v živote nieje fér. Aspoň sa zdajú byť nefér, lebo v živote to tak chodí, že veci sa len tak dejú, aby sa potom mohli stať iné veci. Lepšie veci...áno, možno, ale v prvom rade iné veci. Skutočnosť, že život sa v určitých okamihoch (zvláštne slovo, najmä ak ten okamih trvá aj niekoľko dní) javí nefér, je len iná podoba toho, že niečo je nevyhnutné, aby sme sa dokázali učiť na vlastných chybách. Múdre klišé našich starých rodičov a ich starých rodičov atď. Problém je, ak udalosť, ktorá vyvolala chybné rozhodnutie (chybu) sa v živote objaví znovu, ale trochu variovaná, s inými omáčkami a človek, chtiac-nechtiac znovu urobí tú istú chybu, len samozrejme o čosi starší a skúsenejší a...že vraj sa tomu hovorí hlúposť.
